Kniha
Ako som si urobil radosť
O knihe
Doterajšie zamestnanie ma po dlhých rokoch prestalo baviť. Uvedomil som si, že naliehavo potrebujem zmenu. Po krátkom rozmýšľaní som sa rozhodol, že sa stanem spisovateľom.
Život spisovateľa si viem dokonale predstaviť. Musí to byť skvelé povolanie. Vstanem o deviatej. Možno aj neskôr. Na raňajky si dám pivo, čo v normálnom zamestnaní nie je možné. Zato u spisovateľa je požívanie alkoholu priam žiadúce, veď ako inak naštartuje fantáziu? Celý deň môžem chodiť v župane. Ak budem mať chuť, sadnem si k počítaču a odpíšem obdivovateľkám. Možno nejakú zavolám na kávu. Ak sa mi podarí vrátiť sa domov, znova sa posadím k počítaču a niečo napíšem. Aaach, to bude úžasné...
Lenže moje krásne predstavy mi kazia iní spisovatelia. Nariekajú, že honoráre za knihy sú malé, až smiešne. To je zlé, pretože káva je drahá a pivo tiež. Nuž - musím napísať taký príbeh, aby sa moja kniha predávala lepšie ako tá ich. Viete čo som vymyslel?
Napísal som knihu o neposlušnom školákovi Adamovi, ktorý zistí, že hlboko pod pražským orlojom je ukrytý starý alchymistický vynález – STROJ ČASU. Napriek všetkým zákazom ho použije a vydá sa na nebezpečnú cestu do minulosti.
Písanie knihy o cestovaní v čase vôbec nebolo jednoduché. Naivne som si myslel, že že spravím kostru príbehu, ktorú budem „obaľovať ďalšími príbehmi.“ Kdeže! Nevymyslel som nič, tak som jednoducho začal písať. A išlo to! Potom som sa zasekol. Viete, nie som najmladší. Prísť domov z roboty, spraviť niečo okolo domu a večer vymýšľať zaujímavé scif-fi bolo často nad moje sily. Stalo sa, že šesť mesiacov som nenapísal ani slovo. Neskôr som robil kapitolu denne a potom znova dlho nič. Nevzdával som sa, vpred ma hnala vidina zástupu obdivovateliek a života v župane. V jednu chvíľu sa môj príbeh dostal do slepej uličky. Nevedel som ako pokračovať, ani ako rozuzlím zamotaný dej. Tento problém za mňa vyriešil život. Vlastne nie život – smrť.
V tom čase zomrel spisovateľ Dušan Mitana. Vtedy sa o ňom dosť hovorilo a písalo. Zapamätal som si jednu jeho myšlienku: „Dobrý román sa píše sám.“
A naozaj mal pravdu! V jedno ráno ma niečo osvietilo. Večer som sadol za počítač a už to šlo samé. Múza ma kopala, manželka vyrušovala a ja som písal a písal. Všetko do seba zapadalo a plynule na seba nadväzovalo. Zažíval som dosiaľ nepoznanú radosť z tvorby. Nakoniec aj pocit z dobre vykonanej práce.
Keď som začal knihu písať, navštívil som v neďalekom Hrašnom spisovateľa Antona Baláža. Poprosil som ho, či by sa na tých pár úvodných kapitol pozrel. Ak to je úplná blbosť, zahodím to a na bohémsky život zabudnem. Ale tušil som, že blbosť to nebude – nie nadarmo je na mojom blogu v Pravde priemerná čítanosť článkov viac ako 12 000 a tie najlepšie majú viac ako 50 000 prečítaní. Baláž ma povzbudil. Vraj je to dobré a určite mám pokračovať. Keď som knihu dokončil, šiel som za ním znova. Žiadne veľké výhrady nemal. Povedal mi, kde príbeh stráca tempo a že mám kapitolám dať názvy. Potom zobral môj rukopis a osobne ho odniesol vydavateľovi. Tešil som sa na nové zážitky a na nové radosti, ktoré mi kniha prinesie. Ale vydavateľ sa neozýval. Čakal som niekoľko mesiacov a nič. Začal som z toho byť nervózny. Napísal som mu slušný mail, neskôr aj netrpezlivý mail, ale žiadna odpoveď neprišla. Napísal som druhému vydavateľovi. Zase nič. Do čerta! Čo to má znamenať?
Baláž mi to vysvetlil. Bol rok 2020, vonku zúril Covid, kníhkupectvá boli zatvorené, vtedy nik nevedel, kedy sa znova otvoria. Vydavatelia počítali straty a podaktorí ich vraj mali vysoké. Vydať neznámeho autora bolo pre nich riziko, ktoré v tej dobe neboli ochotní podstúpiť.
No dobre, pomyslel som si. Nebudem chodiť po vydavateľoch a prosíkať – vydám si knihu sám. Ale to vôbec nie je jednoduché. Vydavateľ má skúsenosti, vie poradiť. Pozná ľudí, ktorí vedia navrhnúť obálku. Vie čo je sadzba, čo je zalomenie knihy či textu, či čoho sa to týka. Ja o tom neviem nič. Našťastie som na internete našiel stránku „Publico.sk“ Publico vyriešilo väčšinu mojich problémov. Samozrejme, nebolo to zadarmo. Obálku som s pomocou mojej dcéry spravil sám. Kniha „Adam a tajomstvo orloja“ sa začala predávať najskôr na internete - na Martinuse a na Gorile. Dnes sa dá kúpiť vo všetkých kníhkupectvách. Mám aj vlastný internetový obchod (www.dielo.sk) - ak si ju objednáte na ňom, budete ju mať s podpisom alebo s venovaním.
Baláž mi spravil radosť ešte raz. Úplne nakoniec mi napísal: „Príbeh sa Vám vydaril, je čitateľsky atraktívny aj zmysluplný. Obdivujem ako sa Vám podarilo do príbehu včleniť množstvo reálií o orloji, starej Prahe, alchýmii aj Stroji času, pôsobí s postupom deja stále vierohodnejšie! (...) Aj keď na vydaní prerobíte, bude to stáť za to, kniha bude Vašou dobrou vizitkou k budúcej spisovateľskej kariére.“
Mám z mojej prvej knihy naozaj veľkú radosť. Neviem, či si ju niekto kúpi, ale ja si robím radosť ďalej a už mám rozpísaný druhý diel.
„Adam a tajomstvo orloja“ nie je len pre školákov. Určite zaujme aj dospeláka, v ktorom zostal kúsok snívajúceho dieťaťa. Dúfam, že čítanie tejto knihy Vás bude tešiť rovnako, ako mňa tešilo jej písanie.
Držme si palce.
Viac o mojom živote si môžete prečítať na www.miroslavdobias.sk
