POTOMKOVIA ALCHYMISTOV
„Tak môžeme ísť pozrieť orloj?“ spýtal sa Adam, len čo dorazili k Šindelovi domov.
„Ešte nie,“ povedala mama. „Však za ten čas by sa mi v kufri všetko pokrčilo.“ A začala vybaľovať. Adam vytiahol z kufra svoje tričká, trenky, ponožky a nabíjačku na mobil. Všetko položil na poličku.
„Hotovo!“ zahlásil. „Môžeme ísť k orloju.“
Nemohli. Mama s vybaľovaním ešte len začínala.
Pán Šindel stál pri dverách a pozeral do izby. Na dvoch hostí bol pripravený. Aspoň si to myslel. Pre návštevu uvoľnil pár poličiek, do kúpeľne pridal jeden pohár, v ktorom mali byť dve zubné kefky návštevníkov. Ani vo sne ho nenapadlo, s akým kufrom Adamova mama príde. Keď začala vykladať jeho obsah, pochopil, že vo svojich priestorových výpočtoch urobil hrubú chybu. Rýchlo ju napravil. Zobral najväčšiu škatuľu, akú doma našiel a vybral sa do „ich“ izby odsťahovať všetko, čo sa bude dať. Potom prišiel so skladacou prepravkou, do ktorej zhrnul všetky svoje veci z kúpeľne. Nechal si tam iba pohárik s jednou zubnou kefkou. Pár minút po ňom vošla do kúpeľne Adamova mama a celú ju zaplnila svojimi fľaštičkami, mastičkami, škatuľkami a štetcami. Pán Šindel kýchol, lebo ženské vône ho šteklili v nose, pozeral na ňu a rozmýšľal, či naozaj prišli len na pár dní, alebo sa k nemu presťahovali natrvalo.
„Tak ideme už k tomu orloju?“ nedal pokoj Adam.
Pán Šindel sa prebral zo svojich úvah. Uvedomil si, že Adamov prázdninový program je hlavne na jeho pleciach. Zobral ho do obývačky a začal hľadať knihu, v ktorej by sa Adam niečo dozvedel o orloji.
„Musí tu niekde byť. Má čierny obal... taká štvorcová“ naťahoval sa pán Šindel k horným policiam svojej knižnice. „Adam, prosím ťa, skús hľadať aj ty,“ poprosil ho.
Adam si sadol na podlahu a skúmal knihy úplne dolu.
„Biblia!“ padla mu do oka prvá hrubá kniha. Vedľa bol Svet astronómie. Na ďalšej knihe uvidel známu strapatú šedivú hlavu.
Toho dedka predsa poznám, pomyslel si Adam a vytiahol ju. Nemusel ani rozmýšľať kto to je. Jeho meno bolo napísané pod fotografiou. Albert Einstein. Kniha sa volala FYZIKA PRIESTOROČASU.
Knihu s odporom odložil, lebo fyziku nenávidel zo všetkých školských predmetov najviac. Dokonca viac ako matematiku.
Na čo je hodinárovi fyzika? položil si otázku. Odpoveď nevedel, tak sa ďalej venoval hľadaniu knihy o orloji. Štvorcová, čierny obal, zopakoval si. Ale nevidel ju. Namiesto nej videl červenú knihu O ČASE.
Hmmmm... je to o čase, ale čo to má spoločné s hodinárskymi strojmi? rozmýšľal.
Knihy ho zaujali, tak ich začal vyťahovať a skúmať podrobnejšie. Nasledujúca mala názov CESTOVANIE V ČASE! Na obálke ďalšej knihy bol slávny vedec, pokrútený invalid na vozíku, na meno ktorého si nedokázal spomenúť. Tiež tam písali o vesmíre a čase. Podobných kníh tam bolo viac! Neuveriteľné!
Pán Šindel chce asi cestovať v čase, usúdil Adam. Mohol by ma zobrať, pomyslel si a v duchu sa usmial. Ale bez mamy, lebo s ňou by som tú cestu určite zmeškal, dokončil myšlienku a nahlas sa zasmial.
„Adam, už nemusíš hľadať. Mám ju!“ začul nad sebou radostný hlas. Pán Šindel mu ukazoval starú knihu v potrhanom papierovom obale.
„Je to najlepšia kniha o orloji. Napísal ju človek, ktorého som osobne poznal, bol veľmi múdry a študovaný. Vedec, historik, filozof a astronóm,“ rozprával nadšene pán Šindel. „Ja a môj otec sme mu s ňou pomáhali,“ pochválil sa.
Astronóm? Aj filozof? Fyzik náhodou nebol? rozmýšľal Adam. Aj tak je to zaujímavé. Čo zaujímavé – je to zvláštne a podozrivé! Je to cool!
Netrpezlivo skontroloval mamu, či už je hotová. Nebola. Ešte si potrebovala prežehliť šaty, osprchovať sa a namaľovať. Odhadoval to na hodinu, možno dve.
Adamovi bolo ľúto, že jeho super finta s cestovným lístkom vo vlaku nevyšla. Rozhodol sa, že nabudúce pôjdu do Prahy letecky.
„V lietadle sú prísne kontroly, nie ako vo vlaku. Tam ju hádam bez lístka nepustia,“ povzdychol si.
Zobral knihu, ktorú mu dal pán Šindel a sadol si na gauč. Vedel, že celú ju nestihne prečítať, tak ju podľa svojho zvyku otvoril na ľubovoľnom mieste.
Prebehol očami pár riadkov a potom zbadal to meno. ŠINDEL!
ŠINDEL!? nechápal Adam. Áno, pán Šindel spomínal, že autorovi s knihou pomáhal. Ale tu videl niečo úplne iné. To, čo si prečítal, ho úplne ohromilo.
V knihe sa písalo, že astronóm, matematik, profesor pražskej univerzity majster Ján Ondrej ŠINDEL pred šesťsto rokmi vymyslel a naprojektoval orloj. Spolu s hodinárom Mikulášom z Kadane ho postavili!
Adam si tú časť pre istotu prečítal trikrát. Na okamih sa zamyslel, potom vyštartoval z gauča ako namydlený blesk.
„Pán Šindel! Pán Šindel, musím sa vás niečo spýtať!“
Michal Šindel bol práve v kuchyni. Pozeral cez okno na popoludňajšiu Prahu a popíjal čaj. Vonku to vyzeralo na pekný letný večer. Keď sa vrátia z radnice, zoberie svojich hostí do neďalekej reštaurácie. Dá si pivo a... Ďalej sa vo svojich myšlienkach nedostal, lebo Adam sa prihnal ako víchor, v ruke mal knihu, ktorú mu pred pár minútami požičal. Bol veľmi rozrušený.
„Pán Šindel! Pán Šindel, musím sa vás niečo spýtať!“
Pán Šindel Adamove otázky očakával. Bol by sklamaný, keby žiadnu nedostal. Adam položil otvorenú knihu na stôl, ukázal prstom na začiatok jednej kapitoly a začal chrliť otázky.
„Pán Šindel, tu píšu o nejakom inom pánovi Šindelovi, ktorý žil pred šesťsto rokmi a vraj vymyslel orloj. Vy ste mi hovorili, že o orloji viete všetko. Viete niečo aj o tomto pánovi Šindelovi? To s tými menami je akási divná náhoda, to sa mi nezdá. Vy ste s ním rodina!“ skonštatoval Adam, ktorému od vzrušenia až preskakoval hlas. Uprene pozeral na Šindela, v očiach mal toľko zvedavosti a nadšenia, že hodinár sa musel usmiať. Nechápal, ako je možné, že to meno našiel prakticky okamžite.
Nikto nečíta tak rýchlo, aby sa za dve minúty dostal na osemnástu stranu, rozmýšľal. Tú knihu malo v rukách už veľa ľudí, všetci ju zbežne prelistovali, pozreli obrázky, knihu pochválili a vrátili. Zhodu mien si nik nevšimol, ak náhodou áno, nik si nespojil Michala a majstra Jána. Až teraz Adam.
Zvláštne, pomyslel si pán Šindel.
Ján Ondrej Šindel a Mikuláš z Kadane naozaj spoločne postavili orloj. Orloj je veľmi komplikované zariadenie. Každý, kto chcel tento mimoriadny stroj udržiavať a opravovať, musel mať rozsiahle vedomosti nielen z hodinárskej mechaniky, ale aj z matematiky a astronómie. V pätnástom storočí sa odborné vzdelanie dalo získať jediným spôsobom: otec učil syna, ten zase svojho syna. Dve rodiny si odovzdávali vedomosti o orloji z generácie na generáciu. Ich práca nebola jednoduchá. Počas šiestich storočí Praha zažila vojny, požiare, záplavy. O ich miesto sa uchádzali mnohí iní šikovní a ctižiadostiví remeselníci. Často ho dostali. Občas ho dostali aj tí nešikovní, hlavne ak mali dobré známosti vo vedení mesta. Ale potomkovia starých majstrov vždy v tichosti stáli za nimi, pomáhali a chránili orloj. Bolo to ich poslanie a celoživotná služba.
„Tak ako? Ste rodina?“ Adam sa nevedel dočkať odpovede.
Pán Šindel pozrel na Adama, ktorý stál dva kroky od neho. Prst stále držal na odstavci, kde sa spomínal jeho prapredok.
Nadýchol sa a dôležito začal: „Áno, naozaj som potomok Majstra Jána, toho, ktorý vymyslel orloj. Naša rodina tento vzácny stroj chráni od začiatku...“
„YES! Vedel som to!“ nadšene zakričal Adam, čím vyľakal mamu, ktorá práve vychádzala z kúpeľne a úplne zrušil snahu pána Šindela, ktorý chcel rozprávať o dávnych predkoch, o svojom dedovi, otcovi, o dlhom a náročnom učení a o význame jeho práce pre orloj. Namiesto toho nechápavo s otvorenými ústami sledoval Adama, ktorý s knihou nad hlavou v kuchyni tancoval indiánsky tanec, ujúkal a vykrikoval: „Ja som to vedel! Ja som to vedel!“
„Pán Šindel,“ pokračoval zadýchaný Adam, keď skončil. „Keď som prvýkrát uvidel orloj, hneď som vedel, že skrýva nejaké tajomstvo. Som tu prvý deň a už ho začínam odhaľovať! Hurááá!“ kričal a indiánsky tanec začal znova.
Hodinár pozeral na tancujúceho indiána vo svojej kuchyni. Premýšľal, ako prišiel na to TAJOMSTVO. Ten chlapec má nejaký zvláštny talent, pomyslel si. Bol rád, že Adam sa viac nepýtal. Nerád by mu klamal.
„Tak poďme konečne pozrieť ten orloj,“ povedal pán Šindel a začal si obúvať topánky.